Komisia, ktorá vyšetrovala jeho smrť preto navrhla pri predvádzaní obvinených zmeny a väzenská stráž ich plánuje aplikovať.
Dostal do basy Mikuláša Černáka, s mafiánmi nevyjednával. Tak si mnohí pamätajú bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského. Statného chlapa, ktorý sa zločincov nikdy nebál, obvinenie z korupcie pripravilo o život. V cele, kde bol zavretý v kolúznej väzbe, sa ešte vlani v decembri obesil. Jeho smrť rozdelila krajinu a objavilo sa okolo nej množstvo konšpirácií. Ministerka spravodlivosti dala tragédiu vyšetriť aj komisii zloženej z poslancov, odborníkov či novinárov. A hoci tí nemali k dispozícii všetky informácie, nedostali sa ani k Lučanského zdravotným záznamom, prišli s niekoľkými zaujímavými zisteniami.
Komisia sa zišla osemkrát. Mohla venovať iba tomu, čo jej sprístupnilo ministerstvo spravodlivosti, teda dokumentom z väzníc a opisom situácií od očitých svedkov, obvykle pracovníkov väzníc.
Lučanský si podľa jeho vlastných slov poranil oko počas toho, ako sa prechádzal v noci po cele, keď nemohol spať. Zakopol a narazil rovno do rohu poschodovej postele.
„Komisia aj na základe prehliadky cely zistila, že priestorové dispozície cely zodpovedajú možnosti vzniku tohto poranenia tak, ako to uviedol Milan Lučanský. V každom prípade nie je možné len na základe dostupných podkladov spochybniť či dokonca vylúčiť vznik úrazu oka verziou, ktorú po úraze uvádzal samotný Milan Lučanský,“ napísala na margo poranenia v správe. Vylúčila, že by mu k zraneniu niekto pomohol aj pokus o samovraždu.
Lučanský strávil zvyšok noci v cele bez toho, aby sa na oko sťažoval. Pohoršilo sa mu až neskôr pri cvičení. Ústavná lekárka ho poslala do nemocnice v Prešove, kde mu odporučili operáciu na špeciálnom oddelení vojenskej nemocnice v Ružomberku. Tam ho brala eskorta z Banskej Bystrice, ktorej účasť na prevoze komisia pokladá za administratívne správny. Za menej správny však pokladá spôsob, akým sa s ním pohybovali po nemocnici.
„Milana Lučanského z izby, v ktorej bol umiestnený po operácii oka, na invalidný vozík presúvali pod dohľadom príslušníkov ZVJS s tým, že mal spútané ruky aj nohy, a ruky aj nohy mal pripútané k spútavaciemu opasku, čiže, ako sa hovorí, bol mu nasadený medveď. Napriek tomu, že Milan Lučanský bol ako pacient po celkovej anestézii, tak mu počas presunu na invalidný vozík nasadili ešte aj predvádzaciu retiazku. V takomto stave, keď pre absolútne obmedzenie fyzického pohybu Milan Lučanský nemohol aktívne udržiavať svoju rovnováhu, bol posadený na invalidný vozík, ktorý nebol zabrzdený a ktorý nikto žiadnym spôsobom nezaisťoval,“ uvádza Marian Kotleba.
“Vplyv udalosti na psychiku človeka je daný jej významom, neobvyklosťou a jeho kapacitou pre zvládanie záťaže. To, že je niekto známa osoba, ešte nemusí znamenať, že má dostatok zdrojov na zvládanie stresu. Akýkoľvek fyzický atak a obmedzenie slobody je traumou. Toto konštatovanie sa týka každého človeka, bez ohľadu na to, či je to recidivista, alebo generál. Je však pravdepodobné, že zvyk na zlé zaobchádzanie je súčasťou tvorby náhľadu na situáciu a tak subjektívne môže recidivista vyjsť v súboji prežívania nad generálom víťazne,” vysvetľuje psychológ Dušan Kešický.
„Ja by som takému človeku ,medveďa‘ nedával, najmä keď tam s ním boli až štyria príslušníci väzenskej stráže,“ hovorí Laurenčík. Myslí si, že k ľuďom, ktorí ešte zďaleka nie sú odsúdení, a teda sa stále môže preukázať ich nevina, by sme sa mali ako spoločnosť správať dôstojnejšie. Problém vidí napríklad aj v retiazke nasadenej eskortovanému, ktorú drží strážca a tak ho môže kompletne ovládať.
Predstaviť si, ako sa cítil tvrdý, ostrieľaný chlap kedysi vzbudzujúci rešpekt aj tých najväčších hrdlorezov, bývalý policajný prezident s tvárou známou po celom Slovensku, keď ho po chodbách verejne prístupnej nemocnice viedli na vôdzke ako cirkusové zviera, asi nie je ťažké.